Pekelný trip
No. 0/2025 ukážka humornej poviedky
Túto poviedku autor Rowan Rubus pôvodne publikoval v The Capsule Chronicle (14.08.2025)
Čo je najlepšie, čo môže človek urobiť, keď sa ocitne vo svete, kde vládne byrokracia? Pochopiť ju. Inak ho zničí.
Bohuslav „Bohuš“ Šťastný, kedysi hviezda medzi IT manažérmi, teraz už skôr taký stmievač, sa preplietal životom s únavou, ktorá sa nedala zaplniť kávou ani sľubom nového softvérového updatu.
Kedysi jeho kariéra stúpala rýchlejšie než akcie start-upu s „revolučným“ nápadom na virtuálne kŕmidlá pre domácich miláčikov. Bohuš bol kráľ, alfa a omega každého „stand-upu“ a jeho grafy rastu boli také strmé, že sa o nich s úctou šepkalo v susedných korporáciách.
A potom prišiel zlom: stredný vek, obrovský dom s ešte väčšou hypotékou a najmä — totálne vyhorenie, ktoré ho premenilo na ľudskú verziu nefunkčnej webovej stránky s chybovou hláškou 404.
Jeho kolegovia, partia milo-chaotických geekov, ktorí ho mali úprimne radi, sa rozhodli pre radikálny krok. Po týždňoch konzultácií a diskusných vlákien s názvami ako „Projekt: Bohuš 2.0 – Reštart systému“ mu kúpili výlet. Žiadne wellness víkendy s éterickými olejmi, ale rovno do amazonskej džungle, kde mal podstúpiť rituál s Ayahuascou.
Bohuš sedel v prepotenom lietadle a s hrôzou si prezeral palmový list, ktorý mu slúžil ako leták: „Ayahuasca – Cesta do hlbín seba samého. A možno aj späť.“
Po úspešnom pristátí, po ktorom všetci českí pasažieri tlieskali, ho privítal šaman. Bol to malý, šľachovitý mužíček s tvárou zbrázdenou vráskami, ktoré vyzerali ako praveké čiarové kódy. Volal sa Tumbuktu, čo Bohušovi znelo ako niečo, čo si IT-čkári hovoria, keď sa nedarí rozbehať nový kus kódu.
Tumbuktu si ho premeral prenikavým pohľadom a potom s dôležitou grimasou prehlásil: „Aby si túto cestu prežil, musíš sa najskôr stať prázdnym. Ako nová, čerstvo naformátovaná flashka. Musíš si predĺžiť pobyt. A samozrejme, zaplatiť,“ povedal šaman s významným tónom a odpil si z fľašky, ktorú vytiahol nevedno odkiaľ. Veď mal na sebe len domorodé oblečenie pripomínajúce zbehnuté tangáče. Bohuš v duchu počítal, koľko dní dovolenky mu ešte zostalo, a s hrôzou konštatoval, že jeho „dvojtýždňová all-inclusive Ayahuasca“ sa práve premenila na neurčitý „freemium“ model.
Tumbuktu ho ubytoval v chatrči, ktorá bola tak odľahlá, že by o ňu nezavadil ani signál GPS. Príprava spočívala v diéte, ktorá by zahanbila aj asketických mníchov. Žiadne korenie, tuk, cukor ani kyslé. Červené mäso bol trestný čin, bravčové priam zločin proti ľudskosti. Kofeín, alkohol a akékoľvek formy moderných „povzbudzovákov“ boli tabu. A sex? O tom sa už ani nehovorilo.
„Ale šaman,“ namietal Bohuš, „veď tu ani nemám čo jesť, kde by som vzal kávu alebo bravčové?“
Tumbuktu len pokrčil plecami. „Presne o to ide. Džungľa ťa pripraví, keď ty sám nemôžeš.“
Bohuš, nútený živiť sa divnými koreňmi a bobuľami s farbou, ktorá sa nedala nájsť v žiadnom hex kóde, sa každý deň modlil, aby si nevybral niečo, čo mu zmení DNA na nejakú exotickú rastlinu.
Jedného dňa sa Tumbuktu konečne vrátil.
„Pripravený si, hrdina,“ prehlásil s tónom, akoby Bohušovi práve odovzdával diplom.
Rituál bol, povedzme, eklektický. Tumbuktu a jeho partia v kotlíku varili liany, bubnovali na to, čo vyzeralo ako koža z kapybary, a spievali melódie, ktoré Bohušovi pripomínali pokazený modem pri snahe o analógové pripojenie na internet. Keď mu Tumbuktu podal horký, sýto hnedý nápoj, Bohuš si pomyslel:„Za toto som platil? Veď to chutí ako spálená databáza.“
No keďže za to dal toľko peňazí, že by si za ne kúpil malú jachtu, preglgol všetko na ex. A potom sa to začalo.
Bohuš sa prepadol. Doslova. Akoby sa zosunul po strmom štrkovom násype. Keď konečne dopadol na tvrdú zem, ocitol sa pred bránou, nad ktorou bol vytesaný nápis v akejsi starodávnej reči, ktorú nepoznal. Vedľa brány však visela tabuľka, akoby ju tam pripevnil nejaký hyperaktívny montér z Pekla.
„Ty, ktorý prichádzaš, tu zanechaj svoju nádej!“ hlásala v niekoľkých jazykoch. Vedľa toho bola polička z Ikey s ďalšou tabuľkou:
„Tu odlož svoju nádej!“
Bohuš na to pozrel a spomenul si na hodiny literatúry. Danteho peklo. Zhrabol zvyšok nádeje, čo mu zostal, a pokúsil sa šplhať naspäť. Ale skaly pod nohami sa šmýkali, akoby boli naolejované pretekárskym olejom. Zosunul sa. Opäť sa pokúsil. Opäť sa zosunul. Nedarilo sa mu to ani s nohami opretými o strop tunela. Keď sa takmer dostal hore, zrútil sa ako nekvalitný kód. Ležal tam, frustrovaný, a vedel, že iná cesta von neexistuje. A tak, s hlbokým povzdychom, pozbieral zvyšky odvahy a zaklopkal.
„Buď je to len prázdny server, alebo je brána pokazená,“ pomyslel si.
Keďže nikto neotváral, otvoril bránu. Ovalil ho sírový smrad, ktorý bol taký ostrý, že mu vyhŕkli slzy.
Hneď za bránou, pod tŕnistým stromom, spal chlap, ktorý vyzeral ako čert z rozprávok. Huňatý, s malými rožkami a chvostom, ktorým občas v spánku trhol. Bohuš naňho zakričal: „Halóóó!“
Čert sa pomaly zobudil. Jeho ospalé oči sa rozšírili.
„Čo horí? Kto ťa sem pustil? Mal si čakať za bránou! Peklo nie je holubník! Ako by to vyzeralo, keby sem každý chodil ako na dovolenku v Chorvátsku?“
Bohuš sa ospravedlňoval, že sa tam prepadol a potrebuje sa dostať naspäť, a že ten tunel, akosi nefunguje. Čert sa začal rehotať, až sa mu na bruchu triasli faldy.
„Dostať naspäť? Ha! To je dobrý fór!“
Potom si sadol, vytiahol z vrecka nejaký pergamen a brko a povedal:
„Najprv ťa musím zapísať, dušička zlatá. Dátum úmrtia. Presne, na minútu presne.“
Bohuš zmätene krútil hlavou.
„Akože som mŕtvy? Veď ja som v pohode.“
„Tak ty ani nevieš, kedy si umrel? No ty si prípad! A kde máš vstupné papiere? Tie, čo ti hore vypísal svätý Peter pri bráne!“ zrúkol naňho čert.
„Svätý Peter? Nebeská brána?“ Bohuš sa začal smiať.
„Váš operačný systém je nejaký zastaraný, chcelo by to update. Žiadneho Petra som nevidel a žiadne papiere mi nikto nedal.“
Čert si zúfalo prešiel chlpatou rukou po tvári.
„No tak to si ty, ten Ayahuascový turista! Tí šamani tam hore si z toho spravili biznis a my to tu potom máme riešiť! A zadarmo! Žiadne provízie za duše!“
Bohuš pokrčil plecami.
„Asi hej. Ja som len pil nejakú divnú brečku a...“
„A si v pekle!“ dokončil čert, uškŕňajúc sa.
„Takže už konečne chápeš, kde si, chlapče? Si v pekle! A odtiaľ sa nechodí len tak, že si povieš: ‚Chcem naspäť.‘
Zapamätaj si, čo sa peklu dáva, to sa nazad nevydáva!“
Čert sa Bohušovi predstavil ako Lucius a rozhodol sa, že keďže Bohuš očividne nie je mŕtvy, bude musieť prejsť celým peklom a podrobiť sa „testu mŕtvosti“. Ak prejde, pustia ho von. Tak sa Bohuš stal turistom v pekle.
„Čo tá polička na bráne? Čakal by som nejakú prastarú kamennú a vy tam máte zmontovanú z kockatého hypermarketu,“ divil sa Bohuš.
„Komu by sa chcelo tesať do skaly, keď si ju môžeš objednať na nete,“ vysvetlil Lucius.
„Vy nakupujete na nete?“ divil sa Bohuš ešte viac.
„Hej. Nakupovanie v niektorých e-shopoch je hotové peklo. To je nám sympatické. A zásielky sa často stratia kamsi do pekla. Takže doručenie máme vlastne zadarmo,“ uškŕňal sa Lucius.
Lucius mu robil sprievodcu, ukazoval mu miestnosti, kde sa varili duše hriešnikov. V každej bol kotol s vriacim olejom, ale aj moderná technológia. Kotly boli vykurované geotermálnou energiou.
„Museli sme prejsť na obnoviteľné zdroje, emisné limity na CO2, rozumieš,“ vysvetľoval Lucius.
„A síra?”
“To je pasé! Náš sírový smrad sme kvôli emisným normám SOx museli vymeniť za neškodnú bio-eko arómu od lokálneho výrobcu. Je pekelne drahá, takže je len pri vstupe, aby to tu trochu vyzeralo.“
V jedálni pre obžerstvo sa tučné duše neustále kŕmili horúcim olejom, zatiaľ čo stráže uzatvárali stávky, ktorá duša prvá praskne. Duše len bezmocne vzlykali.
V miestnosti pre lenivosť ležali duše na horúcom uhlí a čakali, kým ich niekto preverí. A v miestnosti pre hnev sa duše trieskali o steny v zúfalom pokuse dostať sa von.
„Miestnosť pre lenivosť,“ vysvetľoval Lucius, zatiaľ čo Bohuš s hrôzou pozeral na duše ležiace na horúcom uhlí.
„Oni by radi vstali, ale... no, sú leniví. Pre ostatných sme museli vymyslieť horšie tresty. Napríklad tento,“ ukázal Lucius na dvere, nad ktorými blikal nápis „Zákaznícky servis“.
Vnútri, v open space priestore sedeli duše v nekonečných radoch, s headsetmi na hlavách, a donekonečna odpovedali na telefonáty. Z ampliónov sa ozývali zúfalé, nadávajúce hlasy, ktoré sťažovateľom tvrdili, že ich objednávka je stratená, že im preplatili kreditnú kartu alebo že ich reklamácia nie je platná. „Dobrý deň, ďakujem, že voláte do Pekla. Áno, viem, že vaša duša má horieť, ale je mi ľúto, náš systém hovorí, že musíte počkať ešte dve storočia. Môžem vám pomôcť s niečím iným?“ opakovali duše dookola, zatiaľ čo ich tváre boli znetvorené absolútnym zúfalstvom.
Bohuš pocítil slabosť v kolenách. Sám kedysi začínal na zákazníckom servise a strávil nespočetné hodiny počúvaním nahnevaných zákazníkov. Myšlienka, že by sa tento nekonečný teror mohol stať realitou, mu vháňala studený pot na čelo.
„No, a tu máme virtuálne mítingy,“ pokračoval Lucius a ukázal na miestnosť s veľkou obrazovkou, na ktorej bolo vidieť duše, ako sedia pred webkamerami. Nikto nehovoril, všetci čakali, kým sa niekto prihlási. Občas sa objavil oznam „Pripojenie stratené“, inokedy sa Bohuš ocitol v tme, pretože duša na druhom konci „zabudla“ zapnúť kameru. Potom sa miestnosťou ozval monotónny hlas, ktorý hovoril:
„Míting o mítingoch začne o pár minút. Zatiaľ si môžete prečítať agendu.“
Bohuš sa striasol. Mysľou mu prebehli nespočetné hodiny strávené na nekonečných a neproduktívnych mítingoch. Cítil, ako ho to stálo roky života.
„A kto je ten chlapík na konci, čo sa zobudí, niečo píše do počítača, zaraduje sa, zaspí a zase niečo píše?“ pýtal sa Bohuš.
„To je programátor, ktorý v čase, keď sa svetom začali šíriť Wokná, naprogramoval vynikajúci operačný systém, ktorý nikdy nemrzol, vystačil si s minimálnym miestom na disku, stačilo mu 8 MB RAM a bežal na všetkých počítačových architektúrach.
Lenže si to nechal pre seba a nikdy to nezverejnil. A tak ľudstvo uvrhol do dlhého trápenia s Woknami. Teraz si tu odpykáva trest. Zakaždým sa mu podarí napísať bezchybný kód. Úplne bez jedinej chybičky. Spustí ho, zaraduje sa, že funguje a potom od únavy zaspí opretý o klávesu backspace. Takže si to celé vymaže a začína odznova,“ vysvetľoval Lucius.
„A toto je miesto pre IKEA-mŕtvych, ktorí kliali a škaredo nadávali pri skladaní nábytku,“ vysvetlil Lucius s diabolským úsmevom.
V miestnosti boli nekonečné rady duší, z ktorých každá dostala hromadu drevotriesky, skrutiek, a návod v 1500 krokoch, napísaný v starodávnej češtine. Každá sa snažila poskladať nábytok presne podľa návodu. Vždy, keď už sa zdalo, že je duša pri poslednom bode, celá konštrukcia sa s rachotom zrútila a duša musela začať znova. Stráže ich trojzubcami usmerňovali, aby skladali rýchlejšie a presnejšie.
„To je naozaj... pekelné,“ povedal Bohuš a zľakol sa pri predstave, že by musel robiť to isté. Pomyslel si na to, ako sa mu doma po niekoľkých rokoch rozpadala stolička z Ikey. Vtedy to bral len ako nevyhnutné zlo, teraz si uvedomil, že to mohla byť len malá ochutnávka jeho budúceho života.
Kým prechádzali do ďalšej miestnosti, pýtal sa Bohuš:
„A ako viete, komu dať aký trest?“
„Na to máme smernice vypracované Najvyššou pekelnou komisiou a schválené Najvyššou pekelnou radou. Tie všetko presne určujú. Celý postup,“ odvetil dôležito Lucius a pokračoval:
„Každá duša čo príde, musí pri vstupe vypísať veľmi podrobný dotazník. Jednu kópiu si ponechá, druhú archivujeme a tretia sa posiela na vyššie miesta. Ten potom odborná komisia vyhodnotí a navrhne trest, ktorý potom schvaľuje sám Najvyšší,“ vysvetľoval Lucius a tváril sa pri tom strašne dôležito.
„No a čo ak sa niekto v tom procese pomýli a dušu nesprávne zaradí,“ vyzvedal Bohuš.
„Ak má duša pocit, že dostala nespravodlivý trest, tak má možnosť sa odvolať. Vypíše si žiadosť, opäť v troch kópiách. Tam uvedie všetky relevantné skutočnosti a pošle to nadriadenému orgánu. Samozrejme musí nalepiť aj kolok, ktorý si môže zakúpiť vo večne nefungujúcom automate pri vstupe,“ vysvetlil Lucius a pokračoval,
„odborná komisia potom posúdi opodstatnenosť žiadosti a v odôvodnených prípadoch posunie žiadosť na prehodnotenie odvolacej komisii, ktorá ju spracuje, posúdi, vyhodnotí a… zamietne.“
„Tak načo je celý ten proces, keď to aj tak zamietnu?“ nechápal Bohuš.
„No musíme predsa dodržiavať smernicu o duších právach. Inak by nám hrozili pokuty a odobratie dotácií.“ Vysvetľoval trpezlivo Lucius.
„Čiže je to vlastne typická zbytočná byrokracia,“ zašomral Bohuš.
„No to vieš, byrokracia to je peklo. Bez toho by to tu nešlo,“ chválil systém Lucius.
Bohuš si až vtedy uvedomil, že v každej miestnosti sedel pri dverách čert za mohutným starobilým stolom zavaleným haldou pergamenov a stále niečo zapisoval. Vraj zapisujú počet prítomných duší, počet bodnutí trojzubcom, počet šľahnutí žeravým bičom, každú hodinu monitorujú teplotu oleja v kotli. To všetko samozrejme v troch kópiách. Potom to všetko prerátajú, vyhodnotia a spracujú do štatistických ročeniek. Následne to spracujú do grafov výkonnosti, samostatne pre každú miestnosť aj spoločne za celé oddelenia a nakoniec aj celé peklo. Na výročných schôdzach vyhodnocujú každú storočnicu, navrhujú a prijímajú opatrenia na zvýšenie výkonu, efektivity a zníženie spotreby energie pre ďalšie milénium. Bohuš sa nestačil diviť a pomyslel si: „Zlatý korporát v EÚ.“
Posledná miestnosť bola iná. Bol tam kotol s vriacim olejom, ale žiadne stráže. Bohuš si myslel, že je prázdna, ale Lucius ho vyviedol z omylu.
„Tu máme závistlivcov. Tí, ktorí nedoprajú úspech iným. Žiadne stráže nepotrebujeme. Vždy, keď sa jednej duši podarí vyplávať na hladinu, ostatné ju stiahnu späť, aby nevytŕčala. Peklo, kde sa hriešnici trestajú sami, je pre nás najväčší bonus. Je to, akoby nám niekto naprogramoval automatický samoregulačný systém.“
Na konci cesty čakal Bohuša test mŕtvosti, ktorý pripomínal skôr obhajobu diplomovej práce pred mimoriadne prísnou komisiou. Odborná komisia sedela za masívnym, kamenným stolom a skladala sa z dvoch čertov v nažehlených oblekoch a jednej prastarej Smrtky, ktorej kosa sa zlostne leskla vo svetle fakieľ.
Hlavný čert, zrejme vedúci komisie, sa prestal prehrabávať v starých pergamenoch a pozrel na Bohuša s očividnou nechuťou.
„Takže, Bohuš. Poďme na to. Náš systém hovorí, že si živý. Ale musíme to overiť. Ako to dokážeš?“
Bohuš, unavený, zmätený a stále cítiaci sírový smrad, si nebol istý, čo povedať. „No... dýcham. Bije mi srdce. A viem si spomenúť na heslo k Wi-Fi,“ skúsil to opatrne.
Smrtka, sediaca uprostred, zdvihla hlavu a jej kostnatá ruka prešla po starých záznamoch.
„Áno, jeho čas ešte neprišiel. Zatiaľ,“ prehlásila so suchým hlasom. „Jeho reštartovací cyklus má ešte pár rokov.“
Druhý čert, ktorý doteraz mlčal, si odkašľal a povedal:
„No, to síce áno, ale... jeho životná energia klesla na minimum. Je to hraničný prípad. Myslím, že by mohol zostať v karanténe. Preventívne.“
Lucius, ktorý stál vedľa Bohuša, sa rýchlo vložil do rozhovoru:
„Žiadna karanténa! Sú na to prísne pravidlá. A viete si predstaviť koľko byrokracie s ním budeme musieť riešiť? Je tu kvôli Ayahuasce, to je celá záležitosť. Najlepšie bude keď ho nikam nezapíšeme a necháme ho ísť ako by tu nikdy nebol.“
Bohuš začal chápať, že aj v pekle platí, že nie je nič horšie ako administratíva.
Hlavný čert si povzdychol a pokrútil hlavou. „Tak dobre, veď sľúbený kamerový systém nám aj tak ešte nedodali, takže o jeho prítomnosti v pekle nebude žiadny dôkaz. Ale musí sa preukázať, že sa ešte dokáže vrátiť do svojho tela. Posledná otázka: Aká je najväčšia chyba, ktorú si spravil vo svojom živote?“
Bohuš sa zamyslel. Srdce mu bilo rýchlejšie a na chvíľu sa mu v hlave objavila úplná prázdnota. Potom si spomenul na moment, keď si v práci pomyslel, že „všetko v pohode zvláda“, a o desať rokov neskôr sa jeho život zrútil.
„Moja najväčšia chyba? Že som si neuvedomil, že sa život neupdatuje sám od seba,“ povedal.
Komisia sa chvíľu na seba pozerala. Potom sa hlavný čert na Bohuša usmial, čo bolo v skutočnosti desivejšie ako jeho zúrivý pohľad.
„Dobre. Prešiel si testom mŕtvosti.“
Keď sa Bohuš lúčil s Luciusom, ten mu ešte na rozlúčku povedal:
„A nezabudni, Bohuš. Závistlivcov, čo nedoprajú úspech iným, tu máme najradšej. S tými je najmenej práce. To je náš najlepší artikel. Tí sa v pekle držia sami.“
S týmito slovami Bohuš opäť zacítil sírový smrad a potom sa ocitol späť v Amazónii. Ležal na zemi, vedľa neho bol prázdny pohár a nad ním sa skláňal Tumbuktu s pobaveným úsmevom.
Bohuš sa prebral. Cítil sa, ako papier po prechode laserovou tlačiarňou, no na prekvapenie bol celý. Nad ním sa skláňal Tumbuktu, ktorý sa mu s pobaveným úsmevom pozeral na tričko s firemným logom.
„Tak čo, brat môj,“ prehovoril šaman s hlbokým, drsným hlasom, ktorý mal v sebe prekvapivo korporátny nádych.
„Podarilo sa ti konečne zistiť, že náš freemium model je najlepší?“ Bohuš naňho vyjavene pozrel, neschopný slova.
„A nezabudni,“ dodal Tumbuktu a jeho oči sa zablysli.
„Som si istý, že ťa Lucius do ničoho nezapísal, keďže neboli žiadne dôkazy. Ale tretia kópia tvojho dotazníka je stále v archíve. A vďaka tomu vieme, že si presne to, čo potrebujeme.“
Vtom sa Tumbuktu usmial, čo Bohušovi pripomenulo ten desivý úsmev hlavného čerta. Až vtedy si to Bohuš uvedomil. Ten korporátny tón, prenikavý pohľad... Tumbuktu nebol len obyčajný šaman. Bol to sám Najvyšší pekelník.
Bohuš ostal ležať v tráve s otvorenými ústami a uvažoval, či sa mu to celé len nezdalo, lebo šaman mu práve nasadil poriadneho chrobáka do hlavy. Jeho IT mozog začal horúčkovito pracovať a snažil sa nájsť vysvetlenie pre túto bizarnú situáciu, no bez úspechu.
O pár dní neskôr, keď už bol Bohuš späť v práci, sedel pri svojom stole v kancelárii, tupo zízal na monitor pred sebou a automatickým pohybom srkal korporátnu kávu. Svoju prácu predtým neznášal, no po tom, čo zažil, ju vnímal ako celkom pokojnú a priateľskú. Zrazu mu na obrazovke vyskočilo upozornenie. Bol to e-mail s predmetom „Výberový proces úspešný“. Odosielateľ: Tumbuktu.
V správe stálo:
Vážený pán Šťastný,
týmto Vám s radosťou oznamujeme, že ste úspešne prešli naším dôkladným výberovým procesom. Na základe Vašich predchádzajúcich skúseností a Vášho zistenia, že „život sa neupdatuje sám od seba“, Vám ponúkame pozíciu senior vývojára v našom Oddelení pre optimalizáciu procesov.
Vašou úlohou bude vyvíjať aplikácie, ktoré urýchlia pekelnú byrokraciu a zefektívnia doručovanie našich trestov. Ak sa rozhodnete pre našu ponuku, stretneme sa pri vchode do džungle. Nezabudnite, že prvý rok u nás je freemium, ale potom sa už platí krvou. Váš nástup očakávame čo najskôr.
Čo sa Peklu dáva, to sa nazad nevydáva.
S pozdravom, Tumbuktu, CEO Pekelného korporátu.
PS: Svoj nesúhlas s touto ponukou doručte do 15 dní v troch kópiách opatrených kolkom odvolacej komisii, ktorá vaše odmietnutie posúdi.
Bohuš pozrel na obrazovku a zistil, že e-mail sa nedá zmazať. Znovu si spomenul na Luciusov smiech, na prázdne fľašky od Tumbuktua a došlo mu, že sa mu zrejme nič nezdalo. Pootvoril ústa a na perách mu ostalo jediné slovo: „Ups.“